Šesť dní, sedem krajín, štyritisíc kilometrov...

...alebo nezabudnuteľný výlet Amsterdam – Bruggy – Londýn.

DEŇ PRVÝ A DRUHÝ

Je pol jednej poobede. Neskorý obed. Pre mňa v ten deň raňajkový čas. Už si to zoberte ako chcete, na tom momentálne nezáleží. Bolo teda pol jednej, ja som raňajkovala a v hlave postupne odškrtávala zo zoznamu veci, čo som úspešne naukladala a zapla do nie práve malého kufra. Z Teplíc sme odchádzali o tretej ale (ako inak) to by som nebola ja, keby som si nespomenula na ďalšie kvantum vecí, ktoré určite budem nutne potrebovať (v kufri sa mi ocitlo desať tričiek a dvanásť párov ponožiek – bez srandy) a tak sme na miesto prišli dosť natesno. Nevadí, prežili sme aj horšie a neskoršie príchody. Nastúpili sme do naozaj preplneného autobusu, ktorý sa mal na nasledujúcich šesť dní stať tak trochu spálňou, obývačkou aj jedálňou... skúste si to predstaviť. Šesťdesiat deciek v jednom autobuse. Cestou tam to bolo úplne v pohode zvládnuteľné, no cestu naspäť by ste cestu medzi nami určite absolvovať nechceli. Ale k tomu sa dostanem neskôr.

Našou prvou zastávkou bolo mesto niekedy zvané aj mestom syrov, tulipánov či mestom hriechu. Taktiež ste o ňom mohli počuť aj ako o Benátkach severu o čom sme sa presvedčili aj na vlastné oči. A poviem vám, tento deň bol neopakovateľne dobrý. Ale pôjdem na to pekne po poriadku. Začali sme prehliadkou mesta ako takého. Typické, nádherné, úzke domčeky a všadeprítomné bicykle, ktoré boli naozaj všade. Aj na balkónoch. Prechádzali sme cez ikonické mosty a fotografovali akoby šlo o život. (Vážne. Mám skoro päťsto fotiek!) Postupom času sme sa dostávali stále hlbšie do útrob mesta, kde to čím ďalej, tým viac žilo umením a najrozličnejšími kultúrami sveta. To bola jednou z hlavných vecí, ktorými mi toto mesto tak veľmi učarovalo a kvôli ktorým ma to do Amsterdamu bude ešte dlho ťahať. Dostali sme sa aj do brúsiarne diamantov (celkom ma pobavilo, keď nám povedali, že je možné platiť aj kartou), dvakrát ma skoro zrazil cyklista (alebo skôr ja jeho lebo som sa pozerala všade naokolo len nie pred seba) a raz som skoro padla do kanálu inak zvaného aj gracht. Veľmi sa mi pozdával aj tulipánový trh (aj keď miesto sadeníc som čakala tulipány živé), obchody so syrmi (v každom ponúkali rôzne syry na ochutnávku čo spôsobilo, že sme tých obchodov prešli naozaj veľa) a v neposlednom rade aj plavba loďkou po grachtoch, čo bolo vo vyše tridsať stupňovej horúčave príjemne osviežujúce. Po úspešnom oboplávaní mesta sme sa s našou milou pani sprievodkyňou vydali do trošku kontroverznej no k Amsterdamu neodmysliteľne patriacej Červenej uličky (inak zvanej aj Red light district alebo Štvrť červených lucerien), ktorá bola na veľké prekvapenie, vzhľadom na služby v nej ponúkané, situovaná okolo krásneho historického kostola...

Tento nadmieru produktívny deň (nabehali sme bez mála okolo dvadsať kilometrov) sme zakončili, ako inak v „typickom“ rýchlom občerstvení, alebo jednoducho povedané, vo "fástfúde..."

DEŇ TRETÍ

Z hotela asi hodinu vzdialeného od Amsterdamu sme sa presunuli do históriou opradeného belgického mesta Bruggy. Opäť sme sa prešli pôsobivým, no už o niečo pokojnejším a tichším historickým mestom, ochutnali sme typické belgické wafle a nakukli sme aj do Baziliky svätej krvi, v ktorej údajne uchovávajú niekoľko kvapiek krvi Ježiša. Samozrejme, opäť by som to nebola ja, keby som si v krásnom, tichom kostole (všade boli výstražné nápisy upozorňujúce na udržiavanie absolútneho ticha) nekýchla tak veľmi nahlas, že museli prísť „esbéeskári“ aj samotný kňaz skontrolovať, čo sa tam robí...

Po menšom „faux pas“ sme sa konečne dostali do dlho očakávanej čokoládovne, v ktorej bola prirodzene najväčším lákadlom samotná ochutnávka práve vyrobenej čokolády. Dočkali sme sa, ako správni turisti sme sa vrhli na hory čokolády a čo to pokupovali aj do zásoby na cesty či ako darčeky pre blízkych.

Jednou veľkou neznámou bol pre mňa Eurotunel. Nechcem vyznieť hlúpo (už sa asi stalo, že?) ale nebolo to tak dávno, keď som si myslela, že Eurotunel je dlhý sklený tunel nachádzajúci sa na dne mora a keď cezeň prechádzate, zároveň sledujete pestrofarebný morský život. (Prosím, nepovažujte ma za debila. Ja len tak niekedy pôsobím. Vážne.) Samozrejme to tak nebolo. Normálne sme prešli pasovou kontrolou, vrátili sme sa späť do autobusu, vyšli sme na nejaký kopec, prudko sme zabočili čím sme vlastne zišli znova dolu kopcom a zrazu sme boli vo vagóne. Miestami to na mňa pôsobilo dosť klaustrofobicky (nemám klaustrofóbiu) a vonkoncom mi nebolo všetko jedno, keď sa za nami aj pred nami zrazu zavreli dvere. Opäť sme v zdraví prežili (cesta trvala niečo vyše pol hodiny) a vyšli v ústrety londýnskemu  zahmlenému dennému svetlu a upršanému počasiu. Vzhľadom na to, že sa schyľovalo k večeru, sme v tento deň (niečo mi hovorí, že to bol štvrtok) stihli len návštevu Greenwichu a s tým spojené šialenstvo ľudovo nazývané aj „súťaž o najoriginálnejšiu a najneobohranejšiu fotku pri nultom poludníku.“ Zvládli sme aj to. Mám veľa fotiek.

DEŇ ŠTVRTÝ

Dávno sa mi nestalo, že by som sa dokázala normálne najesť už o siedmej ráno. A to rovno praženicu, pomedzi to opekanú slaninku, fazuľu a cornflakes! Po naozaj výdatných raňajkách (po akých u mňa bežne ani nechyrovať) sme sa konečne (!) dostali ako tak do centra Londýna. Prvou zástavkou bola Baker street a zároveň veľmi obľúbené múzeum voskových figurín Madame Tussauds. Opäť raz máme kvantum fotiek s možnými aj nemožnými ľuďmi. (Chudák Shakespeare však skoro neprežil moje neskrývané nadšenie a naozaj hrozivo sa po mojom jemnom dotyku, ktorý bol mimochodom zakázaný, začal kývať zo strany na stranu. Našťastie prežil Shakespeare aj ja.) Na Baker street sme sa chvíľku zdržali, takmer sme zablúdili a úspešne sme našli nejaký schopný supermarket.

Keď sme sa už konečne zorientovali v časopriestore (v inom čase a v inom priestore, len pre upresnenie), autobusom sme sa dostali na malé námestie rovno oproti Tower of London ukrývajúcej vzácne korunovačné klenoty a veľkolepému Tower bridge. Tí, ktorí sme nešli obdivovať korunovačné klenoty, sme sa vydali obdivovať aspoň klenot medzi mostami – Tower bridge. Napriek tomu že môj milovaný a podľa fotiek nádherne dokonalý Londýn ma moc neočaril (lepšie povedané trošku sklamal), Tower Bridgeom som bola úplne nadšená. Dokonca sa nám ho podarilo vidieť aj otvorený, čo sa vraj často nestáva.

Opäť sme sa usadili v autobuse a trochu rýchlym tempom sme prebehli veľmi pekne, moderne a interaktívne spravené National museum, z ktorého sme sa presunuli na snáď najočakávanejší (pre niektorých) bod programu – Oxford street.

Na úvod k tejto časti výletu mi nedá nepoznamenať pár slov. Je pravda, že rada nakupujem. Všetko a všade. Nerobí mi problém prehrabávať sa medzi oblečením a prežijem aj množstvo ľudí. Ale to, čo sa dialo na Oxford street, bolo moc aj na mňa. Chcela som to odfotiť, ale obrovská masa ľudí zo všetkých strán sa na mňa lepiaca (o osobnom priestore nehovoriac) mi to akosi nedovolila. To znamená, že dokumentačného materiálu z tejto „uličky smrti“ (...lebo pokojne vás tí ľudia mohli udupať ak by ste spadli) mám žalostne málo pokiaľ neberiem do úvahy charizmatického pouličného speváka a plece nejakého uponáhľaného pána, ktorý mal obrovskú potrebu prebehnúť okolo mňa v momente, kedy sa mi podarilo vytiahnuť foťák. Ale na druhú stranu, preľudná Oxford street ma vyhnala za záchranou, pokojom a relatívnym tichom do Hyde parku, ktorý bol naozaj nádherný (na Londýn neobyčajne zelený) a odporúčam každému návštevu tohto miesta predtým ako sa vrhnete na zlacnené tričká a kabelky v „prajmarku“... (Aj keď, kľudne sem môžete prísť aj po nákupoch predýchať minuté libry.)

DEŇ PIATY A ŠIESTY

Opäť tradičné, výdatné raňajky, skoré vstávanie, balenie kufrov a všetko napratané v autobuse. Aj my. V tento deň sme sa po Londýne pohybovali čisto po vlastných, kvôli povinnej technickej prestávke autobusu. (V ten večer sme totiž odchádzali domov.) Piatkové dobrodružstvo sme započali pri Westminster abbey  a pokračovali sme smerom k budovám parlamentu a Big benu. Znova sa môžeme pochváliť množstvom fotiek. Presunuli sme sa na Trafalgar square a narýchlo sme vbehli do National gallery aby sme si stihli obzrieť van Goghove slnečnice predtým, ako bude galéria zaplnená podobne ako Oxford street. Stihli sme a ja som bola snáď najviac nadšená za celý výlet...

Presunuli sme sa pod Londýnske oko (je oveľa väčšie ako sa zdá byť na fotkách). Videli sme množstvo umelcov a pouličných spevákov, navštívili Sea life London aquarium a 4D kino, ktoré bolo vlastne akýmsi predskokanov pre veľkolepé a dlho očakávané London eye... Ak mám pravdu povedať, čakala som, že London eye sa bude pohybovať o trošku pomalšie. Keď ste do kabíny (natlačili nás tam vyše tridsiatich) nastupovali, nezdalo sa vám tempo najpomalšie, dokonca som mala miestami pocit, že padnem do Temže, čo bolo samozrejme takmer nemožné. Výhľad zhora bol však nádherný. Aj napriek miernej hmle, miernemu dažďu a všadeprítomného ale našťastie nie vždy badateľného smogu. Po úspešnom absolvovaní „vzdušnej okružnej jazdy“ sme sa znova presunuli na Trafalgar square, kde sme sa v geniálnej talianskej reštaurácii najedli a znova sa na môj podnet (spolu s mojou trojčlennou skupinkou, keďže sme mali voľný program) presunuli do dokonalej národnej galérie, ktorá ma skutočne nevídane očarila. Len si to predstavte. Obrovské, historicky zdobené miestnosti s vysokými oblúkovitými stropmi plné obrazov, v strede lavičky, na ktoré si môžete sadnúť a obdivovať milióny ťahov štetcov, pretvorených do nenapodobiteľných diel v pozlátených rámoch. Pre mňa jeden z najsilnejších a najkrajších momentov z celého tohto výletu. Nečudujte sa, som skrátka a od prírody divná...

Rovno z Národnej galérie sme sa presunuli na miesto, kde po nás prišiel náš autobus. Posledné pohľady na Londýn, závan londýnskeho vetra a posledný hrejúci slnečný lúč. Opäť (teraz už naposledy) sme sa všetci naskladali do autobusu a vydali sa na dlhú cestu domov. Anglicko, znova prechod Eurotunelom z Folkestone do francúzskeho Calais, Belgicko, kúsok nočného Holandska a dlhá (zabralo to celú noc), miestami sa zdalo že nekončiaca cesta cez Nemecko. (To už však posúdiť neviem, ja som to všetko prespala...) Našťastie ale hrozivo znejúca dvadsaťštyri hodinová cesta ubehla celkom rýchlo popri sledovaní filmov, čítaní kníh či preberanie všetkého čo sme stihli aj nestihli vidieť.

A aj keď by som v budúcnosti už veľmi zvažovala, či sa na takúto dlhú cestu autobusom vydať, myslím si, že by takéto niečo mal možnosť zažiť každý z nás. Potom si ešte len budete vážiť vymoženosti vlakov či lietadiel...

Po už spomínaných dvadsiatich štyroch hodinách sme o šiestej podvečer dorazili späť do Turčianskych Teplíc, vyčerpaní a „dolámaní“ no s množstvom neopakovateľných a nezabudnuteľných zážitkov. a aj napriek dlhej ceste si myslím, že by niečo takéto mal každý z nás zažiť aspoň raz za život.

Zdieľaj článok:

Autor článku:

Barbora Musilova

Komentáre

K tomuto článku neexistujú žiadne komentáre